ABRAHÁM

Vitajte na stránkach obce

Kontakt na hasičov: Štefan Palčo - 0904/107 116 Róbert Hričo - 0944/065 306 Pavol Čambál - 0903/837 971 Volať len v prípade požiaru a inej mimoriadnej udalosti (bodavý hmyz, spadnutý strom, zatopená časť domu, vytečený olej na ceste a pod.) Dôležité upozornenie - kontrolované spaľovanie odpadu v záhradách občanmi nie je považované za požiar! V takýchto prípadoch hasičská jednotka nemôže zasiahnuť s výnimkou zvýšeného nebezpečestva vzniku požiarov, ktoré vyhlasuje OR HaZZ v Galante.

V prípade problémov s používaním alebo zobrazovaním webstránky kontaktujte správcu: webmaster@vfit.sk

História

Vznik obce

Vykopávky archeológov dokazujú, že územie obce bolo osídlené už od praveku. Striedali sa tu kultúry od najstaršieho neolitu až po Slovanov. Prvá písomná zmienka o obci Abrahám je z 5. marca 1231, kedy bol spísaný v Svätom Abraháme ( Sanktus Abrahám ) testament Šebešom, grófom z Pezinka a Svätého Jura, na majetku svojho syna Abraháma. Ďalšia listina z roku 1266 spomína obec ako Szenti Abraam. Obec v 16. storočí patrila panstvu Šintava, od roku 1817 panstvu Čeklís, ktoré tu malo majer. V obci bol v roku 1561 postavený kostol na kamennej podmurovke. Na cintoríne okolo kostola sa pochovávalo do roku 1780. Na mieste dreveného kostola v roku 1782 dal postaviť Karol Esterházy dnešný kostol v slohu neskorého baroka, ku ktorému boli pristavené bočné lode v roku 1934. Pri kostole sa nachádza barokový kríž z roku 1759. Secesný kaštieľ v Abraháme bol postavený v roku 1899 podľa plánu E. Lechnera. Najstaršia známa pečať obce s vyobrazením patriarchu Abraháma, patróna miestneho kostola, pochádza z 18. storočia. Obyvatelia obce sa zamestnávali poľnohospodárstvom.

Školstvo v minulosti

Správy o ranných začiatkoch školstva sa zachovali iba z ústneho podania , ktoré sa odovzdávalo po celé generácie. Začiatkom 19. storočia ešte nebola povinná školská dochádzka. Prvé školy boli najčastejšie v dedinách, kde bola fara. Kde fara nebola, tam dochádzal učiteľ len občas a to len v zime. Vyučovalo sa v sedliackych domoch zo základov písania, čítania a počítania. Pretože učebnice ešte neboli, tak sa učilo najmä z kníh náboženského charakteru alebo z rozprávkových kníh. Učiteľom bol najčastejšie vyslúžený vojak, ktorý v lete pracoval u gazdu ako sluha a v zime vyučoval deti. Každý žiak, ktorý prišiel do školy musel so sebou priniesť polienko na kúrenie. Učiteľ bol honorovaný tak, že mu deti priniesli po grajciari, vajíčko alebo iné naturálie podľa možností rodičov.

Najstarší nám známy písomný doklad o abrahámskom školstve sa nám zachoval z roku 1848. V tomto roku sa uskutočnila v notárskom obvode Majcichov kanotácia vizitácia. V doklade kanotáckej vizitácie je zaznamenané, že škola v Abraháme je obcou udržovaná od roku 1842. Obec má 762 obyvateľov, z toho je 751 rímskokatolíckeho vyznania a 11 židovského náboženstva.

Učiteľom pre školy v Majcichove aj v Abraháme bol Jozsef Zacsko (ďalej Jozef Žačko), nar. 1917, rodák z Moravy. Ovládal maďarský aj nemecký jazyk a vyučoval aj ručné práce. Škola mala 6 ročníkov, ktoré boli rozdelené na 8 skupín. Do školy chodilo 30 chlapcov a 22 dievčat. Do školy sa chodilo len v zimných mesiacoch. Od jari do jesene museli deti pomáhať rodičom pri práci na poli alebo v hospodárstve. Mladšie deti pásli husi, kravy, kozy alebo opatrovali mladších súrodencov. Ešte aj teraz najstarší občania zvyknú hovoriť, že do školy sa chodilo 6 zím.

Učiteľ Žačko bol zároveň aj organistom a tiež vedúcim obvodným notárom. Aby zvládol výzvu na obidvoch školách, mal aj dvoch pomocných učiteľov. Na dokumente v kolónke, aký jazyk ovládajú deti, je uvedené, že slovenský. To znamená, že obyčajný ľud si veľmi húževnato aj v monarchie pri tvrdej maďarizácii udržiaval svoj materinský jazyk.

Dokument z kanoníckej vizitácie obsahuje aj výpočet odmeny učiteľom, ktorá sa skladala z peňazí a materiálnych pôžitkov - naturálií. Jozef Žačko je prvým známym učiteľom v Abraháme, ktorý sa po príchode svojho brata Michala Žačka do Majcichova ( 1856-1870) natrvalo usadil v Abraháme. Máme o ňom úradnú písomnú zmienku, že v opakovaných voľbách v roku 1882 bol zvolený za obvod Abrahám do Municipálneho výboru Župy Bratislavskej, zápis o tom hovorí : Jozef Žačko nepochádza z Abraháma (domovské právo), ale dlhodobo tam býva, má tam 13 árový pozemok, býva na hornom konci obce a nemá žiadne dlhy. Je učiteľom v Abraháme.

Z jeho podnetu ako učiteľa v Abraháme a člena Municipálneho výboru došlo v Abraháme aj k rozšíreniu školy, ktorá bola v budove terajšieho Obecného úradu. Hovorí o tom zápis z Municipálneho výboru č. 369/215-216 na strane 74-75, kde Municipálny výbor schvaľuje žiadosť Obecnej rady v Abraháme o finančnom zabezpečení rozšírenia obecnej školy a ustanovení ďalšieho miesta pomocného učiteľa. Voľný preklad z maďarčiny znie: Z Abrahámskej školy s jednotriednou výučbou prišla žiadosť na rozšírenie školy. Poslanec Abbeli sa rozhodol, že ušetrených 335 forintov použijú ako základ pre stavbu školy a výnos polí a rolí sa použije na údržbu školy a celoročný plat učiteľa. Žiadosť Obecnej raky bola schválená a vrátená obci. Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvý známy učiteľ v Abraháme Jozef Žačko má zásluhu aj na odkúpení pozemku na mieste terajšieho Obecného úradu, kde bola vykonaná rekonštrukcia pôvodnej budovy a prístavba druhej triedy. Prístavbou ďalšej triedy boli vytvorené podmienky aj pre schválené miesto pomocného učiteľa, ktorým sa stal A. Lendel. Učiteľ Jozef Žačko vykonal na úseku rozvoja školstva v našej obci neporovnateľne viac ako sa mu doteraz dostalo zo strany obyvateľov a obce úcty a vďaky. V 19.storočí bol priekopníkom na úseku vzdelanosti u obyvateľov v našej obci. V tom čase nevedel čítať a písať takmer nikto. Na dokumentoch z tohto obdobia, ktoré máme k dispozícii sa celá obecná rada vrátane richtára podpisovala krížikom. O to bola jeho práva učiteľa ťažšia, pretože ani rodičia nemohli deťom pri učení pomáhať a celá ťarcha ležala len na ňom.

Jozef Žačko s najväčšou pravdepodobnosťou učil asi do roku 1890 - 1892, pretože na pomníku má napísané , že učil 53 rokov. Zomrel v roku 1902 a je pochovaný aj so svojou manželkou Františkou ( Fani ) rod. Šťastnou na cintoríne v Abraháme. Aspoň to málo, čo mu naša generácia na zachovanie jeho pamiatky a ako výraz vďaky môže dať, je starostlivosť o jeho hrob s doteraz stojacím náhrobným kameňom.

V roku 1895 vyšlo nariadenie, podľa ktorého sa na všetkých slovenských školách muselo učiť po maďarsky. Naše deti tomuto jazyku nerozumeli a polovica žiakov vychádzala po šiestich rokoch povinnej školskej dochádzky zo školy negramotných. Školu spravovala cirkev, ale štát mal už školou dozor. Všetky školské záležitosti spravovala školská stolica, ktorej členovia sa volili z vážených občanov. Na čele školskej stolice bol správca fary. Školská stolica sa starala o údržbu školskej budovy, byt učiteľov, konkurzom vyberali správu školy a učiteľov, stanovovali plat učiteľov a dozerali, aby obyvatelia odovzdávali učiteľom naturálnu čiastku platu ako obilie, drevo a podobné produkty z vlastnej výroby.

Koncom 19. storočia sa stáva správcom školy František Holásek. V roku 1910 bola škola rozšírená na 3 triedy. Nachádzala sa na terajšom Obecnom úrade. Ďalšími učiteľmi boli Anton Belan a Ľudovít Gálfy. V roku 1918 bola na mieste terajšej školy postavená nová škola, do ktorej chodilo už 6 ročníkov. Bola to budova s 2 triedami a bytom pre správcu školy. Občania obce si ju postavili svojpomocne. Ďalšie 2 triedy boli v budove terajších Potravín Horník a jedna trieda v terajšej budove Obecného úradu. V škole sa už po vzniku Československej republiky začalo učiť len po slovensky.

František Holásek ukončil svoju učiteľskú činnosť ako správca školy v roku 1929, kedy odišiel do penzie a presťahoval sa do Nových Zámkov, kde aj zomrel a je pochovaný. Mal 9 detí, z ktorých dcéra Júlia sa vydala za miestneho mäsiara Michala Banáša. V 20-tych rokoch učil na škole aj učiteľ Janeček. A v roku 1928 - 1929 aj Ján Pullman. Učiteľ Ľudevít Gálfy učí v Abraháme do roku 1926, kedy odchádza do susednej obce Hoste, kde sa stáva správcom školy. Učiteľa Antona Belana nahrádza v roku 1922 učiteľka Emília Riegelová, rodáčka z Abrahámu. Táto učiteľka venovala celý aktívny život spoločenskej činnosti. Pracovala v rôznych spolkoch ako vtedajšie Úverové družstvo, kde vykonávala roky funkciu účtovníčky, neskôr v Štátnej sporiteľni. Bola zapisovateľkou v Školskej stolici, kronikárka obce, predsedníčka Dozorného výboru Jednota, viedla folklórne a záujmové krúžky a angažovala sa v mnohých ďalších pre obec prospešných činnostiach. V roku 1926 nastupuje do školy učiť Mária Porubčanová, ale už v roku 1929 k 1. septembru odchádza učiť do Šintavy. Dňa 27.12.1928 odchádza učiteľ Ján Pullman učiť do Hrončiaroviec a na jeho miesto až na 4 súbeh bol Školskou stolicou dňa 7.7.1929 schválený Alojz Poppy, narodený v Rarkoku pri Malackách a dovtedajší učiteľ a organista v Hornej Strede pri Piešťanoch. V roku 1929 prichádza tiež do obce nový farár Dr. Michal Tarek, v tom čase už veľmi známa osobnosť a nový notár Michal Šimko.

V týchto rokoch po vzniku Československej republiky narastá u občanov národné povedomie, snaha po vzdelaní a skvalitnení výučby mladej generácie Abrahámčanov. Rodiny sú ochotné vydať i posledné, len aby ich deti boli študované. V obci vidia, že dovtedajšia škola už nestačí priestormi ani materiálovým vybavením ani počtom učiteľov. Trojica predstaviteľov obce Dr. Tarek, Poppy a Šimko rýchlo pochopia situáciu a túžbu občanov po vzdelaní a na čele s Dr. Tarekom sa s elánom hneď pustia do stavby novej modernej školy. Nachádzajú pritom dôveru a podporu u členov školskej stolice, ktorá súčasne predstavovala aj cirkevný výbor v obci. Je členovia zároveň tvorili aj silnú skupinu v obecnom zastupiteľstve obce Abrahám. Správca fary Dr. Tarek sa stáva predsedom školskej stolice a Emília Riegelová zapisovateľkou. Školská stolica už na prvom zasadaní pod vedením Dr. Tareka príma rozhodnutie o postavenie novej školy dňa 5 mája 1929.

História kultúrneho domu

Na podnet dekana Tareka sa v roku 1934, hlavne z peňazí Potravného a Úverového družstva, postavil nový kultúrny dom, ktorý bol po dlhé desaťročia pýchou abrahámčanov a ktorý nemal v širokom okolí konkurenciu. Sála bola dlhá 27m a široká 8m. Zvláštnu pozornosť zasluhuje javisko. Dekan Tarek bol viackrát v bratislavskom národnom divadle a odpozoroval tam technické zaradenie tamojšieho javiska, ktoré potom realizoval aj v Abraháme. Javisko bolo celé zelektrizované, malo reflektory, spodné osvetlenie, bleskovanie, stmievanie, samočinné vyťahovanie a sťahovanie opony a kulís. V kultúrnom dome sa hrávali najmä divadlá, ktoré nacvičovala mládež organizovaná v Omladine a v športovom klube SOKOL Abrahám. Najväčší úspech zaznamenali Pašiové hry, od autora pátera Čambála, ktoré v roku 1937 nacvičil dekan Tarek. Týchto hier sa v hereckých úlohách zúčastnilo 53 hercov- abrahámčanov. Páter Čambál bol rodák z Abrahámu a dlhé roky pôsobil v Trnave. Podujatie to bolo veľmi náročné a vydarilo sa nad očakávanie. Na pašiové hry sa chodilo pozerať celé široké okolie. Z výťažku divadelných hier si zabezpečovali finančné prostriedky spoločenské organizácie na svoju činnosť a taktiež sa splácali zbytky dlžôb na vybavenie kultúrneho domu. Výstavba kultúrneho domu stála 105000,- korún.

Cirkevný život

Správou farnosti Abrahám je poverený vdp. Vladimír Kiš.

Sv. omše - pondelok, streda, piatok a sobota o 18.00 hod., v nedeľu o 10.30 hod.

Z dobových písomností, ktoré máme k dispozícii sa dozvedáme, že cirkevný život v obci prešiel v priebehu uplynulých storočí búrlivým vývojom. Prvé poznatky o cirkevnom živote dosvedčujú, že mieste obyvateľstvo bolo od čias prvej písomnej zmienky o obci pôvodne rímskokatolíckeho vierovyznania. V roku 1523 Ferdinand I. Haburský daroval Šintavské panstvo z vďaky za pomoc pri bitke proti Jánovi Zápoľskému palatínovi Alexejovi Thurzovi. Nakoľko nový vlastník Šintavského panstva bol protestantského vierovyznania, nástojil a všetkými možnými spôsobmi sa usiloval na túto vieru preorientovať aj svojich poddaných. Tí, ktorí neprestúpili na túto vieru museli časom obec opustiť. V roku 1635 zomrel Adam Thurzo a v roku 1636 Michal Thurzo, čím thurzovský rod vymrel po meči. Z majetkov Thurzovcov pripadlo Šintavské panstvo v roku 1639 palatínovi Mikulášovi Esterházymu a jeho synom. Nakoľko Esterházyovci boli rímskokatolíckeho vyznania zasa trvali na tom, aby poddaní prešli na katolícku vieru. Tí, ktorí neposlúchli boli z dediny vykázaní vrátane richtára a majetky im boli zhabané. Na základe sťažnosti týchto vydedencov na cisárskom dvore im neskôr za majetok bola obcou vyplatená náhrada avšak do dediny sa už späť nevrátili. Od čias až dodnes obec zostala rýdze katolícka a až do II. Svetovej vojny bolo v obci vždy niekoľko židovských rodín. Z rokov, v ktorých dochádzalo k zmenám vierovyznania sa zachovalo pomerne dosť písomných materiálov.

Prvý kostol v Abraháme bol postavený okolo roku 1240-45 synom pezinského a svätojurského grófa Šebeša Abrahámom I., ktorý zdedil po ňom usadlosť, terajší Abrahám. Patriarchovi Abrahámovi bol tento kostol aj zasvätený. Nevieme, kde tento kostol stál, vieme však, že bol drevený. Na mieste terajšieho kostola bol v roku 1561 postavený taktiež drevený kostol na kamennej podmurovke. Okolo kostola, ako to bolo v stredoveku zvykom, bol aj cintorín, v ktorom sa pochovávalo do roku 1780. V roku 1780 bol postavený nový centrálny kríž na novom cintoríne, vtedy ešte mimo dediny, na terajšom mieste. Je pravdepodobné, že obraz Abraháma za hlavným oltárom ešte z tohto dreveného kostola. V čase reformácie, keď vlastnili obec Thurzovci ako súčasť Šintavského panstva, v kostole slúžili bohoslužby obe cirkvi ako katolícka, tak aj protestantská. Ešte pred príchodom tatarov sa v záznamoch o biskupskej vizitácii Abrahám spomína ako fara. Zápis sa nachádza v univerzitnom archíve v Bratislave. Taktiež existuje doklad, že v septembri 1296 tatari zničili kláštor cistuciatov v Abraháme a vyvraždili mníchov. V roku 1782 dal na mieste dreveného kostola Karol Esterházy postaviť v slohu neskorého baroka dnešný kostol bez bočných lodí, ktoré boli pristavené neskoršie /1934/. Z kamennej podmurovky pôvodného kostola bola na mieste terajšej fary obecná väznica, ktorá neskôr slúžila ako hasičská budova až do doby postavenia novej fary. V predchádzajúcich storočiach Abrahám patril pod farnosť Majcichov aj pod notársky obvod Majcichov. Na majcichovskej fare bola vedená aj abrahámska matrika. Až do roku 1907 chodili slúžiť omše a vysluhovať sviatosti správcovia fary z Majcichova. Medzi inými aj kňaz - spisovateľ /1822-1870/ Ján Palárik. Farský úrad v Abraháme sa datuje dňom 10.5.1907, kedy bola Ostrihomským arcibiskupstvom schválená a potvrdená žiadosť o zriadenie farnosti v Abraháme. Doklad - originál je uložený na fare v Abraháme. Za zriadenie farnosti patrí vďaka majetným, ale bezdetným manželom Horváthovým, ktorí v prospech zriadenia fary venovali celý svoj movitý i nemovitý majetok, čo bolo základnou podmienkou pre schválenie fary. Požiadavka cirkevnej vrchnosti na zriadenie fary bola, aby bol správca fary materiálne zabezpečený. Manželia Horváthoví venovali do základiny fary tzv. urbarský trojhošťak, ktorý predstavoval asi 24 ha pôdy a tiež dom pod terajším popisným číslom 127, ktorému miestni obyvatelia doteraz hovoria fara. Týmto skončili dovtedajšie povinnosti obyvateľov Abrahámu, ktorí vozili farára z Majcichova v nedeľu, vo sviatok, na krstiny, svadby a pohreby na konských povozoch zdarma. Školská stolica dohliadala na poradie, podľa ktorého gazdovia, ktorí vlastnili záprahy mali doviezť farára. V zimných mesiacoch doprava bola veľmi obtiažna a taktiež cestovanie na otvorených vozoch alebo saniach a vykonávanie bohoslužieb a obradov v nevykúrených kostoloch podlamovalo zdravie kňazov, čo často zapríčiňovalo aj ich predčasnú smrť. Keďže z tejto fary do kostola a školy bolo ďaleko, čo najmä v zime pre sneh, v jeseň a na jar pre blato spôsobovalo farárovi problémy, farníci sa dohodli, že postavia novú faru v blízkosti kostola a školy. Pri kostole bol obecný pozemok, na ktorom bola školská ovocná škôlka, obecná ľadovňa a hasičská búda postavená z hrubého kameňa. Do búdy občas zatvárali tulákov, opilcov, cigáňov, ktorí nejakým spôsobom narušili chod dediny. V roku 1912 bola terajšia fara postavená za peniaze získané predajom starej fary a pomoci farníkov.